To, čo máme od Boha
nikto veru neváži si,
zdravie, šťastie, chudoba
všetci chcú len plné misy
A tak človek naháňa sa
by všetkého mal nadostač,
plné brušká,mešce, krása
tak všetci žijú aj Slovač
Za mamonou ženieme sa
veď bez nej nám žiť sa nedá,
stále viac túžime mať predsa
nehľadíme na otca, deti, deda
A tak láska vytráca sa
zo sŕdc našich úbohých,
nevieme už čo je spása
neznášame chudobných
Človek,človek si ty zvláštny
takto za šťastím si beháš,
a keď už máš mešec krásny
zistíš to najcennejšie nemáš
Preč je tvoja mladosť, krása
deti vyrástli už a sú preč,
pomyslíš si: no do frasa
bežíš, hľadáš aj svoj mlieč
V tom je múdrosť
pána zvierat i pokojnej prírody?
Mamonu čo naháňal si
hodíš teraz do vody?
Na doktorov všetko míňaš
to daň je za obžerstvo,
pomaly to všetko vnímaš
nemáš žiadne priateľstvo
Tak je veru, to čo si mal
nuž zdravím si zaplatil,
svoje úspory si rozkotúľal
a tak všetko si stratil
Celá debata | RSS tejto debaty