lukras

Na svet dieťa privádza
bezpochybne matka,
celý život však ho sprevádza
i výchovná dlaň jeho tatka

Nechce veru sa mi sporiť
kto lepším rodičom mu jest,
mama perie, žehlí, musí variť
otec snažiť sa má by bolo čo jesť

Na rukách ho nosí veru
keď nevládzu nôžky jeho,
otcove topánky sa zväčša derú
nič nechce za to, veď je jeho

Kríže otca zavše sa ohýbajú
keď pri bicykli behá s ním,
úsmevy na lícach sa vyčarujú,
že už sám to vie jeho dcéra, syn

Do prírody ich bráva
by naučil ich jak on ju milovať,
ako volá sa tamten strom i tráva
učí ich rád ako prežiť, či stanovať

I do školy ráno vodí svojich drobcov
aby mohli učiť sa čítať a aj počítať,
áno, aj to je údel dobrých otcov
keď od únavy už nevládze ich mať

Z práce taktiež ponáhľa sa
veď odviesť na krúžky ich treba,
ľúbi ich čo by boli jeho spása
bez nich žiť sa mu už ani nedá

Keď do veku vzdoru prídu deti
veľa s nimi i otec si pretrpí,
však vie že slnko nie vždy svieti
zuby zatne, občas skríkne, no neustúpi

Neskôr žiaľom pozerá sa,
v bielom iný muž preč ich vlečie,
slza padne, smúti a ich krása
uteká jak potôčik čo si tu ticho tečie

Lenže oni vrátia sa mu
s vnúčatami z jeho krvi,
bielu bradu pohladia mu
šťastný je on dedko hrdý