lukras

Žijeme už mnohé veky
v tejto krásnej krajine,
slzy šťastia zmenili sa na náreky
kto je tomu na vine?

Nie tak dávno tomu jest
čo človek videl plné polia,
bolo dobre, všetko bolo, aj čo jesť
na tých miestach dnes shopy stoja

Strojov, kombajnov, boli plné lány
mozole od práce šľachtili,
ohnuté kríže vyrovnali za traktorom brány
a žito po žatve sušičky sušili

Všetkého nadostač zrobená
dala nám matka zem,
dnes padnúť musíme na kolená
žiť nechce nikto už toľko čo Matuzalem

Nielen doma bolo hojno
pomohli sme kde sa dalo,
po práci vždy prišlo voľno
kde jest to všetko? čo sa stalo?

Starý otec prosím i stará mať,
odpustite synom svojim veru,
že nevedia ako vy gazdovať
a deťom niet čo podať na večeru

Pôdu nechali sme ležať ladom
mysliac si, že autá vytrhnú nás z biedy,
krajinu však ako pevnosť s hradom
vrátiť treba do robotníckej triedy

Ukradli krajinu, ukradli ľudí
myslenie, sloboda, všetko je preč,
duša mi po horách i lúkach blúdi
hľadám kde Rastislav stratil svoj meč

Nájsť ho túžim i zdvihnúť dovysoka
zvolať: ľudia moji zle je,
nech nevytratí sa nám iskra z oka
začnúc znova v myšlienke „kto nepracuje ten nech ani neje“…